Keď som cestoval autobusom z Bratislavy domov, pozoroval som okolie. Na diaľnici (keďže tá tvorí väčšinu mojej cesty) sme sem-tam niekoho obehli. Vtedy, keď som sa zadíval na vozovku pod oknom, videl som, ako sa ku mne plynulým pohybom približuje ľavá krajnica, až úplne mizne mimo môjho dohľadu.
Vtedy ma tak napadlo, že aj naša smrť sa tak pomaly približuje. A raz nás zastihne. Je to nezvratné.
Ďalšia vec, ktorú som si všimol, bolo pár krížov pri kraji cesty (možno preto, lebo v terajšom čase dušičiek boli obložené kahanmi a vencami, doteraz mi akosi unikali). Aj ľudí, ktorým patrili, zastihla smrť. Lenže nie plynule, pomaličky. Ale zrazu. Možno to niektorí nestihli ani zaregistrovať. Možno niektorí počas jazdy spali a už sa neprebudili. A možno to niektorí ukončili zámerne... Dôležité je, že to bol len krátky moment. Krátky moment, ktorí prerušil všetky plány do budúcnosti (rodina, kariéra, ...). Čiara sa priblížila príliš rýchlo.
Je jedno, ako rýchlo ľudia umierajú. Nezáleží na tom, v akom veku ani akým spôsobom. Smrť je smrť. A keď tu už nie sú, akoby padli naše predsudky voči nim. Zrazu nám nevadí, že ON pil, ale spomíname, aký bol zručný včelár. Nerozprávame, aká bola ONA neznesiteľná, keď ju niečo rozčúlilo, ale oceňujeme, ako bolo dobre, keď bol doma poriadok.
Bolo by fajn, keby sa ľudia k sebe správali tak, akoby mali zajtra zomrieť. Stihli by povedať a urobiť mnohé veci, na ktoré si inak ani nespomenú ... a potom, keď je už neskoro, ich to mrzí.